Ceny elektriny v Európe patria v posledných rokoch medzi najvyššie na svete a nejde o krátkodobý výkyv. Ide o dôsledok spôsobu, akým je nastavený európsky trh s elektrinou, emisná politika a energetický mix jednotlivých krajín. Slovensko pritom patrí medzi štáty, ktoré vyrábajú elektrinu relatívne lacno, no jej konečná cena sa tomu vôbec nepodobá.
Slovensko je elektricky sebestačné. Ročne vyrobí približne 30 TWh elektriny, pričom spotreba je okolo 27 TWh, teda časť produkcie sa vyváža. Zhruba 60 % výroby pochádza z jadrových elektrární, ktoré patria medzi najlacnejšie stabilné zdroje energie. Reálne výrobné náklady jadrovej elektriny sa pohybujú približne na úrovni 60–70 €/MWh. Napriek tomu sa elektrina na trhu predáva často výrazne drahšie.
Historicky bola elektrina približne 2–3-krát drahšia než plyn, čo zodpovedalo fyzike výroby: z plynu sa elektrina vyrába s účinnosťou okolo 50–60 %. Tento vzťah platil ešte do roku 2020, keď sa pri cene plynu okolo 20 €/MWh elektrina obchodovala približne za 50–60 €/MWh. Po roku 2021 sa však tento pomer narušil. Dôvodom nie je technológia, ale spôsob oceňovania elektriny na trhu. Jej cena sa dnes odvíja od nákladov plynových elektrární vrátane emisných povoleniek, ktoré sa po sprísnení pravidiel EÚ výrazne predražili.
Systém obchodovania s emisnými povolenkami (ETS) bol zavádzaný postupne od roku 2005 a dlhé roky mal len obmedzený vplyv na ceny, keďže väčšina povoleniek bola prideľovaná zadarmo. Zlom nastal po roku 2018, keď Európska únia sprísnila pravidlá, zaviedla trhovú stabilizačnú rezervu a začala systematicky znižovať objem povoleniek v obehu. Ich cena následne vzrástla z jednotiek eur na desiatky a neskôr až k hranici 100 eur za tonu CO₂. Z dostupných dát však vyplýva, že rast cien emisných povoleniek nemožno vysvetľovať výlučne ani primárne vojnou na Ukrajine. Z grafov je zrejmé, že cena povoleniek začala výrazne rásť už niekoľko rokov pred februárom 2022, teda ešte pred energetickou krízou vyvolanou obmedzením dodávok plynu z Ruska. Vojna na Ukrajine síce spôsobila krátkodobú volatilitu na energetických trhoch, no samotný trend rastu cien povoleniek bol nastavený už skôr a vyplýval z legislatívnych rozhodnutí EÚ, nie z geopolitických udalostí.
Keďže náklady na povolenky sú súčasťou výrobných nákladov plynových a uhoľných elektrární, premietajú sa priamo do burzovej ceny elektriny pre všetkých výrobcov. Výsledkom je, že elektrina sa dnes oceňuje podľa nákladov najdrahšieho potrebného zdroja, teda podľa ceny elektriny vyrobenej z plynu vrátane emisných povoleniek, hoci veľká časť výroby pochádza z lacnejších a nízkoemisných zdrojov.
Dôvodom je spôsob, akým sa v Európskej únii tvorí cena elektriny. Obchodovanie prebieha na burzách, kde platí princíp tzv. merit order. Všetky zdroje sú zoradené podľa nákladov od najlacnejších po najdrahšie a cena pre celý trh sa určuje podľa posledného – teda najdrahšieho – zdroja, ktorý je ešte potrebný na pokrytie dopytu. To znamená, že aj keď väčšinu elektriny vyrábajú lacné jadrové alebo vodné elektrárne, konečnú cenu určuje zdroj s najvyššími nákladmi, typicky plyn alebo uhlie.
Postupné sprísňovanie ETS znamenalo, že z nástroja pôvodne určeného len ako doplnkový signál sa stal jeden z hlavných cenotvorných faktorov na trhu s elektrinou. Keďže fosílne elektrárne musia povolenky nakupovať, ich náklady priamo rastú a prenášajú sa do burzovej ceny elektriny. Tento mechanizmus sa zosilnil po roku 2021, keď sa zároveň zvýšila volatilita cien plynu a uhlia. Výsledkom je, že ETS dnes nefunguje len ako motivačný klimatický nástroj, ale aj ako významný cenový regulátor, ktorý má priamy vplyv na účty domácností a firiem.
Európska únia zároveň plánuje rozšíriť tento princíp aj na ďalšie sektory. Od roku 2027 má začať fungovať tzv. ETS2, ktorý sa bude vzťahovať na palivá používané v budovách a doprave. To znamená, že emisné povolenky sa premietnu aj do cien zemného plynu, vykurovacieho oleja a pohonných látok pre domácnosti. Cieľom je zosúladiť cenové signály tak, aby fosílne palivá postupne zdražovali a vytvárali tlak na prechod k elektrifikácii. V praxi to však znamená, že namiesto znižovania cien elektriny sa má rozdiel „vyrovnať“ najmä rastom cien plynu a iných palív.
Takto nastavený systém vysvetľuje, prečo sa v posledných rokoch elektrina stala drahou aj v krajinách s lacnou a nízkoemisnou výrobou. Kombinácia burzového oceňovania a postupne sprísňovaného ETS spôsobuje, že cena energie sa formuje na úrovni celej Európskej únie, nie podľa národných výrobných nákladov. Výsledkom je situácia, v ktorej členské štáty s jadrovou alebo vodnou výrobou nedokážu plne preniesť výhodu lacnej energie na svojich spotrebiteľov, zatiaľ čo náklady transformácie sú rozložené plošne naprieč celým trhom.
V praxi dnes analytické odhady ukazujú, že približne 40 až 50 % veľkoobchodnej ceny elektriny tvorí práve cena povoleniek.
Význam tohto mechanizmu je ešte väčší, keď sa pozrieme na štruktúru výroby v jednotlivých krajinách EÚ. Poľsko vyrába približne 56–57 % elektriny z uhlia, Česká republika približne 37–40 % z uhlia a ďalších asi 14 % z plynu. Nemecko, po odstavení jadrových elektrární, vyrába zhruba 27 % elektriny z uhlia a približne 21 % z plynu. Holandsko má približne 18 % výroby z uhlia a až 44 % z plynu, zatiaľ čo Taliansko vyrába len okolo 7 % z uhlia, ale viac než polovicu elektriny zo zemného plynu. Práve tieto krajiny výrazne ovplyvňujú regionálnu cenu elektriny, pretože ich fosílne zdroje sa často stávajú marginálnymi zdrojmi, podľa ktorých sa určuje cena na burze.
| Krajina | Podiel uhlia | Podiel plynu | Poznámka k vplyvu na cenu elektriny |
|---|---|---|---|
| Poľsko | 56–57 % | 6 % | Veľmi vysoký podiel uhlia → silný vplyv ETS, častý marginálny zdroj |
| Česká republika | 37–40 % | 14 % | Uhlie stále dominantné, plyn dopĺňa výrobu |
| Nemecko | 27 % | 21 % | Po odstavení jadra často rozhoduje uhlie alebo plyn |
| Holandsko | 18 % | 44 % | Plyn je hlavný marginálny zdroj |
| Taliansko | 7 % | >50 % | Silná závislosť od plynu, vysoká citlivosť na jeho cenu |
Výsledkom je, že aj krajiny s lacnou a nízkoemisnou výrobou, ako Slovensko, preberajú cenu vytvorenú podľa nákladov uhlia a plynu inde v Európe. Burza nerozlišuje, či elektrina pochádza z jadra, vody alebo uhlia – všetkým priraďuje rovnakú cenu určenú najdrahším zdrojom potrebným na pokrytie dopytu.
Táto logika má zásadný dopad využívanie telepných čerpadiel. Ich ekonomická výhodnosť totiž závisí priamo od ceny elektriny. Cena tepla z tepelného čerpadla sa rovná cene elektriny vydelenej sezónnym vykurovacím faktorom (COP). Ak je cena elektriny 120 €/MWh a priemerný COP dosahuje hodnotu 3, vychádza cena tepla približne 40 €/MWh. Pri plynovom kotle s účinnosťou okolo 95 % a cene plynu 60 €/MWh je cena tepla približne 63 €/MWh. Prevádzka tepelného čerpadla je teda lacnejšia, rozdiel však nie je výrazný. Rozhodujúci je rozdiel v investičných nákladoch. Plynový kotol stojí približne 3–4 tisíc eur, zatiaľ čo tepelné čerpadlo typu vzduch–voda 10–15 tisíc eur, pri systémoch zem–voda ešte viac. Rozdiel investície sa tak pohybuje medzi 8–12 tisíc eur. Pri ročnej spotrebe tepla 15 MWh a úspore približne 20–25 €/MWh predstavuje ročná úspora asi 300–375 eur. Návratnosť investície sa tak pohybuje na úrovni 25 až 35 rokov, teda na hranici alebo za hranicou technickej životnosti zariadenia.
Situáciu navyše zhoršuje fakt, že hodnota COP nie je stabilná. V zimných mesiacoch, pri nízkych teplotách a vyšších teplotách vykurovacej vody, môže reálne klesnúť na 2 až 2,5. Vtedy sa cena tepla z elektriny približuje cene plynu alebo ju dokonca prevyšuje. Rast cien elektriny spôsobený burzovým oceňovaním a emisnými povolenkami tak priamo znižuje ekonomickú návratnosť elektrifikácie vykurovania.
Výsledkom je paradox európskej energetickej politiky: elektrifikácia a tepelné čerpadlá sú prezentované ako hlavné riešenie dekarbonizácie, no zároveň sú znevýhodňované rastúcou cenou elektriny, ktorú zvyšuje samotný systém ETS a burzový model. Slovensko pritom vyrába elektrinu lacno a nízkoemisne, no jeho obyvatelia platia cenu vytvorenú rozhodnutiami a štruktúrou trhu na úrovni celej Európskej únie. Európska únia sa tento nesúlad nesnaží riešiť znižovaním ceny elektriny, ale naopak plánuje rozšírenie systému ETS aj na sektor budov a dopravy (tzv. ETS 2). To v praxi znamená, že cena plynu a iných fosílnych palív pre domácnosti má postupne rásť, aby sa „vyrovnal“ pomer medzi elektrickým a plynovým vykurovaním. Namiesto toho, aby bola elektrina lacnejšia vďaka nízkoemisnej výrobe, má sa plyn administratívne zdražovať cez nové emisné povolenky.
Ekonomická motivácia prechodov na elektrické technológie sa tak nemá dosiahnuť znižovaním ceny čistej energie, ale umelým zvyšovaním ceny tej fosílnej, čo ďalej zvyšuje celkové náklady domácností a prenáša bremeno transformácie na konečných spotrebiteľov.
Vám to dáva zmysel? Mne veru nie. Len ak by to malo aj iný cieľ, však?